Hlasitosť nahrávky je dnes asi najviac rozoberaná téma v audio kruhoch. Mýtus hlasitostnej vojny (takzvanej Loudness war – čo je v podstate pachtenie sa za najvačšou možnou hlasitostou nahrávky bez ohľadu na následky) už vlastne ani nie je mýtus a klinec do rakvy dynamických nahrávok asi zatĺkla Metallica svojím albumom The Death Magnetic, ktorý v podstate žiadnu dynamiku nemá. Ak neviete o čom je reč, doporučujem vám si na túto tému urobiť malý research. Čo sa dozviete je fascinujúce.
Pre rýchle vysvetlenie snáď len toľkoto: V minulosti mali nahrávky kopec dynamiky – pretože dynamika je pre hudbu prirodzená. Pasuje to k sebe ako gestikulácia k Talianovi. Čiže keď spevák spieva potichu, je to menej počuteľné ako keď spieva nahlas. Tak isto keď hrá orchester piano, je to iné ako forte. V modernej audio-produkcii sa to dnes ale žiaľ takmer eliminuje. Toto má korene v 90-tych rokoch, keď prišli na trh rôzne brickwall limitery – čo má na svedomí aj digitálna technológia. Jednou z prvou obetí loudness war bol album kapely Oasis – What’s the story, morning glory, ktorý na tú dobu hral o dosť hlasnejšie ako konkurencia. A prečo sa to robilo? V minulosti keď ešte neexistovala normalizácia (čo je vyrovnávanie hlasitosti) ste mohli mať pesničky napr. v jukeboxe v bare a jedna hrala hlasnejšie, druhá tichšie. Tí skôr narodení si isto pamätajú, že toto bolo počuteľné aj na kompiláciach, ktoré si ľudia nahrávali na kazety. Jeden interpret bol hlasnejšie ako druhý. Čo samozrejme nie je problém pretože keď počúvam jazz, očakávam dynamickejšiu nahrávku, ako napr. v rocku. Ak sa mi zdá nahrávka potichu, jednoducho si pridám hlasitosť ako koncový užívateľ.
No a ľudskému uchu sa zdá že čo je hlasnejšie, to je „lepšie“ (čo sa dá krásne demonštrovať na Fletcher-Munson krivkách, ale o tom inokedy), a preto sa s príchodom digitálnej technológie do audio sféry začali zrazu dávať nahrávky hlasnejšie, aby si ľudia mysleli že sú „lepšie“. No a tento nezmysel dohnali A&R ľudia z produkčných spoločností, ktorý rozhodujú o tom ako bude umelec prezentovaný pred publikom do takých extrémov, až sa nakoniec dynamika z nahrávok v podstate úplne začala vytrácať. Pôvodne to vyzeralo ako fajn nástroj, ktorý bude slúžiť ako dobré PR, ale samozrejme aké to malo následky nikto nepredpokladal. Tu je krátke videjko od človeka čo What’s the story robil a kde to celé vysvetľuje. Že pôvodne šlo vlastne len o to mať album hlasnejšie ako ostatný, na úkor iných vecí.
https://www.youtube.com/watch?v=12nEb4uCtH8&feature=youtu.be&t=1m31s
Je neuveriteľné že dnes by bol tichý master automaticky považovaný za nedostačujúci väčšinou hudobníkov, či ľudí točiacich sa okolo hudby. Aj keď by bol kvalitnejší ako ten hlasný master. Samozrejme existujú žánrové výnimky ako jazz, či orchestrálna hudba ale v pop music je hlasitosť dnes „všetko“. Smutné na tom je, že je to na úkor kvality nahrávky. Pretože, čím hlasnejšie niečo dávate, tým skreslenejšie nahrávka znie, a tým sa z nej viac vytráca dynamika a tým pádom aj život.
Predstavte si to nasledovne. Wav súbor – čo je kvalitou nestratový digitálny súbor kde nahrávky väčšinou končia (ktoré sa potom ešte často zmenšujú na mp3, alebo AAC súbory). Sú ako fľaša Coca-Coly s dierou v dne. Povedzme že má objem 2l. Do tej sa vám zmestia všetky rôzne frekvencie (tekutina), ktoré vydávajú jednotlivé nástroje. Tie majú lieviky o priechodnosti od 0.1l do 10l. Podľa toho ako rýchlo ich všetky do fľaše lejete, podľa toho je fľaša plná – kým vytečie. Problém ale je že keď začnete liať do fľaše všetko naraz a naplno, fľaša to v určitom bode už nebude môcť uniesť a začne sa nafukovať – ale nie pretekať! Dôvod na to je ten, že v digitálnom zvuku môže ísť aj ten najhlasnejší zvuk len do 0dBFS – čo je ako vrchnák pre fľašu. Akonáhle sa táto hranica prekročí, nastáva takzvané digitálne skreslenie, čo znie ozaj hrozne (niečo ako bzučanie elektriky) a s hudbou to nemá moc spoločné. Aby sa toto nedialo, existujú „brickwall limitery“, ktoré držia daný signál pod 0dBFS a teda udržujú tekutinu vo flaši. Keď je tam signálu ale už príliž, fľaša sa začne deformovať. Ak sa bude pokračovať v nalievaní tekutiny do fľaše plnou rýchlosťou – fľaša sa bude za chvíľu podobať skôr na balón. Toto tieto limitery dokážu. Stlačia tekutinu do fľaše – koľko človek chce, a to je nebezpečenstvo týchto limiterov. No a bez skúsenej obsluhy – alebo ak sa to naschvál preženie je katastrofa na svete. Schválne si skúste zadať do Googlu „Death Magnetic loudness“ a prehrabte sa vo výsledkoch – budete fascinovaní tým čomu ste denne vystavovaní bez toho aby ste si to vôbec uvedomovali. Pre názornosť toho ako znie strata dynamiky si môžete pozrieť toto kratučké video:
Čo je ale dnes na tomto dôležité? Po mnohých rokoch sa konečne audio komunita začína z tohto šoku spamätávať a na hlasitosť v hudbe začínajú existovať normy. Do tejto témy ale nechcem v tomto článku príliš zachádzať. Dôležité ale je, že všetci veľký hráči v streaming sfére začali používať normalizáciu, ktorá má bojovať práve proti tomu aby jedna pieseň bola hlasnejšia ako druhá. iTunes používa -16LUFS*, Spotify, -11LUFS či YouTube -13LUFS. Čo to znamená? Že keď uploadnete pesničku do YouTubeu ktorá má menej ako -13LUFS, YT ju automaticky stiahne na -13LUFS – čiže vo výsledku všetku dynamiku ktorú ste obetovali na to aby ste boli hlasnejšie stratíte a ešte k tomu vaša nahrávka bude znieť horšie ako tie dynamickejšie, pretože bude hlasitostne dorovnaná. Žiaľ, v dnešnej dobe ešte stále platí, že všetci sme si rovní a niektorý ešte rovnejší. Preto sa ešte stále stáva, že zatiaľ čo vám nahrávku YouTube na 99.9% určite sa hlasitostne stiahne aby ste boli „v norme“, niektorí poprední umelci budú na YouTube bez toho aby ich stiahli. Tu si myslím že ide o to, že veľké nahrávacie spoločnosti si platia za túto exkluzivitu, do ktorej sa inak nemôžete dostať, čo im umožní aby „ich“ hudba bola vždy tá hlasnejšia v porovnaní s konkurenciou. Na podporenie mojej teórie môžem hádam použiť argument že „hlasné“ nahrávky spadajú pod kanál Vevo, ktorý nevlastní nik iný ako Universal Music Group a Sony BMG a Warner Music Group (okrem pár ďalších minoritných podielnikov). Sú už dnes v podstate jediné veľké hudobné korporácie ktoré vlastnia alebo vlastnili práva na všetkých veľkých pop umelcov. Každopádne bude zaujímavé sledovať ako sa daná situácia bude naďalej vyvíjať.
Ak chcete vedieť o koľko je vaša pesnička na YouTube stiahnutá – resp. normalizovaná, stačí si kliknúť na video pravím tlačítkom a vybrať „stats for nerds“ kde si nájdete kolónku Volume / Normalized a tá vám ukáže o koľko dB je vaša nahrávka stiahnutá. Výborná stránka je tiež https://www.loudnesspenalty.com kde si môžete anonymne uploadnuť akýkoľvek audio file a ich logaritmus vám vyráta o koľko budete mať stiahnuté audio, na ktorej platforme. Momentálne vám to zobrazí výsledky pre Youtube, Spotify, TIDAL, Pandoru a iTunes. Ba čo viac, dané audio si budete môcť vypočuť už po normalizácií v realnom čase, čo je nedoceniteľná pomôcka pre zvukárov a producentov!!!
Ak ste pozorne čítali, isto ste si všimli, že rôzni distributori používajú rôzne štandardy. Zatiaľ čo napríklad vo filme je norma jasne daná a striktne sa musí dodržiavať, inak hrozí mastná pokuta (ako napríklad v prípade Spielbergovho Zachráňte vojaka Ryana**), v audio sfére je to ešte stále vec budúcnosti, ktorú by bolo treba unifikovať, aby norma bola jasne daná a človek by teoreticky mohol spraviť jeden master, ktorý by fungoval rovnako na všetkých platformách. Aj keď AES (Audio engineering society) odporúča aby norma bola -23LUFS, zákon ju nenariaďuje. Toto je žiaľ asi stále ešte otázka budúcnosti, ktorá je dúfajme bližšie než sa zdá.
*LUFS = Loudness Unit relative to Full Scale je súčasťou EBU R128 Štandardu. Pre viac info si môžete prečítať https://tech.ebu.ch/news/aes-audio-metadata-standard-incorporates-24jul12, alebo samotný štandard nájdete tu: https://tech.ebu.ch/docs/r/r128.pdf
** Tento príbeh málokto pozná, ale v kuloároch je legendárny. Na to aby úvodná scéna vo filme Zachráňte vojaka Ryana, ktorá predstavovala vylodenie spojencov v Normandii mala väčší dopad, rozhodol sa Spielberg normu porušiť a nariadil dať film hlasnejšie aby v kinosále priblížil ešte viac atmosféru bojiska kde bomby vybuchujú bolestivo hlasno – čo si mali diváci zažiť na vlastnej koži. Za toto neskôr zaplatil pokutu, za úmyselne porušenie normy. O sume sa diskutuje, ale povráva sa o šesťcifernom čísle, čo pri skoro 482 miliónovom zisku bola zanedbateľná suma, ktorá mu stála za to.