Ako prvú pesničku na mix revision som si vybral Lives od Scars on Broadway. Mal som na to jeden veľmi jednoduchý dôvod. Nachádzam v nej niečo s čím sa častokrát stretávam a čo vnímam ako problém nielen samotného mixu, ale pre nás oveľa zaujímavejšieho mastru. Uvedomujem si, že toto sú celkom ostré slová, zvlášť keď vezmeme do úvahy, že na nahrávke pracovali uznávaný profíci. No a nemastroval ju nikto iný ako Vlado Meller, pôvodom Slovák, žijúci však väčšinu života v Amerike, ktorý má na svojom konte tie najväčšie albumy všetkých čias a ktorého prácu samozrejme bezmedzne rešpektujem.
O čom ale hovorím? Hneď ako som prvý krát počul túto pesničku udrela mi do uší jedna frekvencia ktorá absolútne dominuje zvuku gitary, čo je v tomto prípade podstata zvuku celej pesničky. Nech robím čokoľvek, neviem ju pri počúvaní vyhodiť z hlavy a aj keď sa mi pesnička páči, mám problém s jej počúvaním. O akej frekvencii to hovorím? O 587Hz. Teda plus-mínus, pretože problém je trochu komplikovanejší. Pôvod problému sa viac menej vyskytuje od cca 582Hz do 590Hz. Pokiaľ neviete nič o podobných veciach, povedzme si iba, že 587.33Hz je fundamentálna frekvencia tónu D5. A teda keď počúvam túto pesničku, neustále v nej počujem tón D, ale tak nahlas, že dominuje všetky ostatné akordy – teda skoro (napr. v C akorde tento problém nie je). Problém nie je v izbe v ktorej nahrávku počúvam, či na odposluchu na ktorom ju počúvam, pretože problém pretrváva všade. Problém je v samotnej nahrávke. Iba hovoriť o tom ale žiaľ nestačí.
Keďže si uvedomujem, že laik môže mať problém podobnú vec počuť, ba dokonca častokrát ani nevie kde podobnú frekvenciu hľadať. Pripravil som pre vás dva krátke audio súbory. Keďže nevlastním na túto pieseň žiadne práva, vystrihol som iba nevyhnutné minimum, ktoré som dal do slučky – snáď tým nikomu neublížim. Celý file má iba šesť sekúnd a pozostáva zo štyroch cca. 1.5 sekundových slučiek. Prvá a tretia sú bez akýchkoľvek zásahov. V druhej som na ekvalizéry pridal dve najproblematickejšie frekvencie o ktorých píšem -aby ste ich vedeli lepšie zbadať- a v štvrtej slučke sú tieto frekvencie veľmi úzkym ekvalizérom stiahnuté -aby nerušili-, tak ako by som ich pri mastri stiahol ja. Pozor, nie sú úplne odstránené z nahrávky! No a potom je tu ešte jeden audio file, kde som týchto pár frekvencií izoloval aby ste ich počuli osamote. Niekomu postačí jedno vypočutie, iný si to bude musieť prehrať viac krát za sebou. Každopádne, táto situácia je veľmi evidentná. Otázne je len, že či toto považovať za problém, respektíve prečo sa na nahrávke vôbec podobná vec vyskytuje.
Z môjho pohľadu tu problém určite vidím, hlavne pokiaľ je to niečo, čo vyslovene vadí pri počúvaní. Toto sú frekvencie, ktoré sa naakumulovali pri nahrávaní a reálne neplnia žiadnu „hudobnú“ funkciu. Nech sa deje čo sa deje, sú stále prítomné v nahrávke a žiaľ sú viac nahlas ako by mali, takže pôsobia rušivo. Pokiaľ by sme sa bavili o akustike, tak by som vravel o módoch. Mód je v skratke a laicky povedané miesto v miestnosti, kde sa rovnaké frekvencie vďaka odrazom stretávaju viac krát a tým sa neprirodzene znásobujú. Je to vec ktorú sa snaží úprava akustiky v miestnosti prioritne riešit. Z mojej skúsenosti je toto v podstate tiež dôsledok módov. Stačí, že jeden mikrofón bol položený na „nesprávnom mieste“ kde bol akurát jeden takýto mód a problém sa dostal na nahrávku. Problém môže byť samozrejme zložitejší, ale toto býva najčastejšia príčina. Takéto módy sú ale samozrejme niekedy súčasťou samotného zvuku nástroja. Týka sa to najmä nástrojov s ozvučnicou, ako napr. klavír, husle, akustická gitara, atď, tie sú veľmi dobrým príkladom kde sa stáva, že rezonancia ozvučnice vytvára akýsi pomyslený mód, ktorý potom ale musí zvukový inžinier (pokiaľ pôsobí na nahrávke rušivo) stíšiť aby nástroj znel príjemnejšie na posluch – samozrejme pokiaľ je daný nástroj nasnímaný tak, že tam daný mód pôsobí rušivo. Nevýhoda podobného stišovania (nazvime ich „ozvučnicových módov“) je ale v tom, že akonáhle tých pár „módov“ stíšite viac ako treba, nástroj začne znieť „nevýrazne“, „zaduseno“ či „plocho“.
Otázka ktorá sa teraz naskytá je to, ako sa takýto silný „mód“ na nahrávku dostal? Na toto mám dve teórie:
Prvá je tá, že problém bol identifikovaný, ale umelec rozhodol, že „takto“ je to správne. Gitarista a taktiež autor projektu, ktorý všetko nahraval sám, Daron Malakian, používa celkom značne modifikovaný Marshall Super Lead, ktorý má prevdepodobne inú frekvenčnú krivku, ktorá môže byť na podobné veci náchylná. Viď foto Malakianovho „live“ setupu, ktorú som odfotil v zákulisí System of a down koncertu v Apríli 2015, v Londýnskej Wembley aréne:
Druhá -ktorá sa mi zdá pravdepodobnejšia- je tá, že tento mód skrátka ušiel pri produkcii pozornosti a myslím si to preto, lebo som sa s podobnou situáciou stretol už viac krát a to aj v špičkových štúdiách u špičkových masteringovych inžinierov. Títo ale mali vždy jednu vec spoločnú a to síce, že boli „škola“, vychovaná na hardwerovych mašinách, nepouživajúca veľmi pluginy. Prečo o tom hovorím? Z jedného jednoduchého dôvodu. V masteringu sa na ekvalizáciu používa reálne asi päť až sedem rôznych ekvalizérov od rôznych výrobcov a to je plus-mínus všetko. Skrátka keď idete kdekoľvek na svete do špičkového masteringoveho štúdia, nájdete tam reálne buď všetky, alebo aspoň pár týchto ekvalizérov, plus sa občas stane, že tam niekto má niečo exotickejšie, na základe vlastnej preferencie (alebo na základe dealu od dodávateľa/sponzora), ale štandard je jasne daný a všetci na špičke sa ho držia z jedného jednoduchého dôvodu – je to to najlepšie na trhu. No a prečo to vravím? Pretože keď sa pozriete na všetky tieto top-of-the-line ekvalizéry (spomeniem aspoň pár: Maselec MEA-2, SPL PQ, GML 8200, Sontec 432, Chandler Curve Bender, Manley Massive Passive, či digitálny Weiss EQ1-LP). Žiaden z nich (až na Weiss) neumožňuje použiť veľmi úzke Q. Inými slovami keď chcete na takomto ekvalizéri pridať alebo ubrať nejakú frekvenciu, častokrát je rozpätie tejto frekvencie pomerne široké. Často krát najužšie Q na hardvéri býva okolo 20dB/Oktávu. Čo je síce celkom úzke, ale nie ako novšie digitálne ekvalizéry, ktoré dokážu ísť do Q40-60 čo už je absolútna neurochirurgia čo sa presnosti týka. Dôvod prečo hardvéri nemajú také ostré Q je, že kedysi na to jednoducho nebol priestor a tento design pretrváva dodnes. Treba si uvedomiť, že keď sa väčšina týchto ekvalizérov navrhovala užšie Q ozaj nebolo treba. Úloha masteringu sa dosť drasticky začala meniť v 90 rokoch keď nastúpila digitálna technológia a nahrávky za začali dávať hlasnejšie a masteringoví inžiniery už neplnili len funkciu človeka ktorý kompiloval nahrávku a hlasitostne ju vyrovnával a upravoval na výstupné médium, ale do nej začal aj viac a viac kreatívne zasahovať. Áno, masteringoví inžinieri disponovali ekvalizermi aj v minulosti, ale častokrát to bol jeden ekvalizér a jeden kompresor na jemné doladenie. V tých dobách mal ekvalizér znieť hudobne, čo by mu príliš úzke Q neumožňovalo a častokrát mal taký ekvalizér len 4-5 ekvalizačných bodov na kanál, do ktorých bolo častokrát treba zahrnúť aj high a low pass filtre. Tak isto užšie Q je náročné na design a v poslednom rade ho ani nebolo treba. No a dnes, keby to už z pohľadu designu aj isto šlo, tak už je to zbytočné, pretože na takéto úzke zásahy, ktoré majú korektívnu funkciu stačí použiť plugin, ktorý toto zvláda bravúrne.
Tu je ale kameň úrazu. Zvukári ktorí boli vychovaní na hardvéri, nepoužívajú moc pluginy a ak ich aj používajú, tak ich používajú spôsobom na aký sú u ekvalizéra zvyknutí. Kdežto zvukári ktorí boli vychovaní s pluginmi, sa k ním chovajú úplne iným spôsobom. Uvediem príklad. Keď poviete skúsenému inžinierovi aby zmastroval nahrávku len pomocou pluginov, bude emulovať svoj pracovný postup na hardvéri v digitálnej podobe. A teda bude sledovať veci ako ‘gain stageing‘, nebude používať zbytočne viac rôznych pluginov na rôzne frekvencie (lebo čím menej tým lepšie!) a z pluginov sa bude snažiť dostať to čo z hardvéru a to v rovnakých krokoch. Pretože očakáva že plugin ktorý daný hardvér simuluje, sa bude chovať rovnako. Problém pluginov ale je, že nie sú to isté čo hardvér. Treba byť s nimi agresívnejší a nebáť sa toho čo vidíte na obrazovke, pretože oči sú veľmi silný vnem a často vítažia nad ušami pri rozhodovaní o tom koľko EQ či kompresie použiť. Tak isto keď pracujem s emuláciou hardvéru s ktorým pracujem dlhé roky, tiež mi príde, že jednoducho keď pridám 3dB na 1kHz, tak by to malo znieť určitým spôsobom. A keď to tak neznie, je mi divné pridávať napr. 7dB aj keď to znie dobre – ale na obrazovke to vyzerá “zle“ – akoby to tak „nemalo byť“. Skrátka na hardvéri by som si asi v živote nedovolil pridať niekde 8dB, kdežto na plugine to bez problémov spravím. Toto je často krát vidieť aj na porovnaní hardvéru a softvéru. Pri pluginoch treba byť skrátka odvážny a venovať im čas aby človek objavil čo vedia iné ako hardvér a čím vedia byť prospešné, lebo nie všetky pluginy sú „zlé“, aj keď sa tak ešte do nedávna tvrdilo v audiofilných kruhoch. Toto samozrejme chápem iba preto, lebo som sa učil na hardvéri, ale zároveň aj na pluginoch, pretože som v tom čase ešte nemal stály prístup k hardvéru. Čiže doma som objavoval digital a v práci a v škole hardvér. Čo si myslím, že mi umožnilo pochopiť dôležitosť týchto „nových“ pomôcok, na ktoré sa ešte v masteringu často krát hľadí so zdvihnutým obočím.
Samozrejme netvrdím, že zvukári z tradičnej školy nepoužívajú pluginy – to ani náhodou! Brickwall limitery sú v podstate pluginy ktoré používa absolutne každý – zvlášť dnes pri nárokoch na hlasitosť. A už vôbec netvrdím, že pán Meller, ktorý je ozaj jeden z najuznávanejších masteringových inžinierov na svete si tento malý problém nevšimol. Len si myslím že sa rozhodol sa danú vec nechať tak. Bolo by veľmi zaujímavé zistiť ako to bolo naozaj – snáď sa nám to raz podarí zistiť.
Ako dobrý príklad toho, že tieto problémy sa v masteringu už dnes bežne riešia uvediem napr. pána Davea McNaira, ktorý v nasledujúcom videu (ktoré je síce evidentne sponzorované Sonnoxom ale na náš účel to sedí) ukazuje ako presne v tomto prípade používa Sonnox pluginy a to preto lebo na takéto veci hardvér nestačí: https://www.youtube.com/watch?v=Ig7FSoHAK40
Toto video presne názorne demonštruje riešenie daného konkrétneho príkladu, ktorý by sa bez pluginu inak vyriešiť asi nedal – len ho vrátiť naspäť na premixovanie. V tomto prípade bol problém riešený síce de-eserom a nie ekvalizérom, ale techník na toto je viac, ba dokonca by sa to dalo riešiť aj digitálnym multiband kompresorom.
Keď som Lives počul, netrpezlivo som čakal na celý album či bude zvuk rovnaký. Zaujímavé je že z celého albumu je Lives pesnička, kde sú tieto frekvencie najmarkantnejšie a kde mi vyslovene vadia. Síce sú počuteľné aj v iných pesničkách, no tam mi až tak nevadia, lebo sú omnoho viac vybalancované so svojim okolím.
Čiže suma sumárum si myslím, že podobné veci sa nechávajú na nahrávkach tak, lebo masteringoví inžinieri častokrát nie sú náchylní podobné veci riešiť. Skrátka to berú tak, že to tak „má byť“, čo im samozrejme diktuje samotný mix, a poučky vravia nezasahovať do mixov invazívnym spôsobom! Pravda je, že toto síce invazívny zásah do mixu je, ale v tomto prípade si myslím, že tak mix znie o dosť lepšie. Samozrejme, koľko ľudí, toľko chutí. Každopádne si môžete tento experiment urobiť doma sami ak máte základné zvukárske zručnosti a viete ako na to. Názor na túto problematiku si už musí urobiť každý svoj.